Od narodenia Janka Alexyho, maliara, výtvarného kritika, pedagóga a spisovateľa, uplynie vo štvrtok 25. januára 130 rokov.
Jeho rozsiahle výtvarné dielo obsahuje okolo 1300 olejomalieb, pastelov,
tempier a kresieb. Maľoval slovenskú prírodu, dedinu, mestské zákutia,
portréty, historické alebo legendárne postavy a udalosti. Navrhoval
dekoratívne gobelíny a vitrážové či mozaikové okná do sakrálnych a
svetských objektov ako napríklad pre Divadlo P.O. Hviezdoslava v
Bratislave (dnešné Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava).
Zasadzoval sa za rekonštrukciu mnohých kultúrnych pamiatok.
Niekoľkoročné úspešné úsilie o rekonštrukciu Bratislavského hradu,
neskôr Trenčianskeho a Spišského hradu opísal v knihe Tam ožila sláva
(1970).
Janko Alexy sa narodil 25. januára 1894 v Liptovskom Mikuláši v rodine
sedlárskeho majstra Gustáva Alexyho a Emmy, rodenej Korytárovej. Už ako
študent lučeneckého gymnázia sa pokúšal o prvé výtvarné prejavy. Pre
očné ochorenie sa musel tohto záujmu na určitú dobu vzdať. Po maturite v
roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom či
praktikantom v lekárni.
Počas prvej svetovej vojny absolvoval lekárnický kurz v Budapešti a
začal študovať na tamojšej Filozofickej fakulte. V roku 1917 ho však
odvelili na taliansky front, kde sa k maľovaniu a kresleniu
príležitostne vrátil.
Po skončení vojny nastúpil v roku 1919 na Akadémiu výtvarných umení
(AVU) v Prahe. Jeho profesormi boli Josef Loukota, Max Pirner či Max
Švabinský.
V lete v roku 1919 sa zúčastnil na vedeckej výprave po Slovensku, ktorú
viedli českí profesori. Prizvali ho ako nadaného kresliara, aby
zaznamenával hrady, zámky, kaštiele a mestá. Z množstva takto získaného
materiálu urobil Alexy výber a vydal ho v podobe pohľadníc. O rok neskôr
vydal zo spomínaných náčrtov aj knižný album pod názvom Obrázky zo
Slovenska. V roku 1919 absolvoval aj polročný študijný pobyt v Paríži,
štúdium na AVU ukončil v roku 1925.
V rokoch 1932 - 1937 žil v Piešťanoch, kde organizoval umeleckú kolóniu,
do ktorej chcel pritiahnuť najvýznamnejšie umelecké mená tej doby ako
Bazovský či Palugyay. Po neúspechu projektu sa natrvalo usadil v
Bratislave. Okrem vlastnej tvorby sa výrazne podieľal tiež na
organizovaní umeleckého života a zasadzoval sa za rekonštrukciu mnohých
kultúrnych pamiatok, okrem iného patril k popredným záchrancom či
iniciátorom rekonštrukcie Bratislavského hradu.
Bohatá je aj Alexyho literárna činnosť. V zbierkach krátkych poviedok
Jarmilka (1924) a Grétka (1928) zachytil atmosféru a prostredie kde
vyrastal a študoval, ako aj citové problémy mladého človeka. Vojnové
utrpenie a sociálne pomery zhrnul v poviedkovej knihe Veľká noc (1930).
Skúsenosti z maliarskych potuliek po Slovensku a spomienky na detstvo
spracoval v knihe Na voľnej vôľuške (1932).
Zážitky z profesorského povolania tvoria základ jeho dvojzväzkového
románu Hurá! z roku 1935, ktorý sa dočkal aj prepracovanej verzie s
názvom Profesor Klopačka (1949). Napísal aj beletrizovanú autobiografiu
Život nie je majáles (1956). V diele Osudy slovenských výtvarníkov
(1948) zase zhromaždil životopisné údaje o 74 výtvarných umelcoch. Spolu
so spisovateľom Gejzom Vámošom založil v roku 1922 literárno-umelecký
časopis Svojeť.
Janko Alexy, významný reprezentant moderného slovenského výtvarného umenia, zomrel 22. septembra 1970 v Bratislave.